Postrehy z bakalárskeho ročníka #1

Áno, bakalársky ročník je najťažší zo všetkých. Naozaj môžeš sedieť celý deň za počítačom a mať pocit, že to nestihneš. Niekedy si spomínam na strednú školu, kde sme sa týždeň-dva rozbiehali a tu sa to na človeka zosype už v prvý pondelok. A myslím, že to sa to bude takto sypať až do štátnic.

Vraví sa, že na inžinierovi to už nie je také ťažké. Samozrejme, ak si človek nevyberie smer NKS, kde slovo stres a nestíhanie naberá úplne nový rozmer. Zažívam situácie, ktoré som myslela, že nenastanú. Zrazu vidím v strese aj ľudí, ktorých považujem za najšikovnejších a najmúdrejších z odboru. Zrazu aj oni nevedia, ako spraviť zadania. Zrazu sme všetci na dne, unavení a čelíme otázke, či to vážne stojí za to.

A stojí? Ja neviem… asi hej. Som tu, cieľ je tam a cesta je len jedna. Každý sa musí rozhodnúť, či tomu prispôsobí svoj život. Ale to, čo za to rozhodne nestojí je, že sa o pol 5 nad ránom zobudíš, celý sa trasieš a ideš vracať. O tomto už štúdium nemá byť. Je fakt, že som svojmu telu v posledných týždňoch nedopriavala dostatok jedla a spánku. Pravda však tiež  je, že hladná a vyčerpaná sa k titulu nedostanem, dostanem sa jedine tak na pohotovosť.

Našťastie to prešlo. Našťastie žalúdočné kvapky zabrali. Chcem, aby si vedel/a, že hoci mať titul je skvelá vec, mať zdravie je dôležitejšie. Preto keď si potrebuješ ľahnúť, tak si na chvíľu ľahni. Keď si hladný/á, tak sa najedz. Nestojí to za to skončiť v nemocnici.

Vidím, že som mala zlý režim. Naozaj je dôležité nechať svoje telo oddýchnuť. Rovnako je tiež dôležité nechať vyplaviť endorfíny, na čo je skvelý šport. Športovala som asi 2x za tento semester a cítim, že je dôležité to zmeniť. Z toľkého sedenia mi už niekedy tŕpnu stehná a štípu oči. Preto nie je dobré od počítača oddychovať na facebooku na telefóne. Nabudúce už skúsim relax v prírode.

Pýtam sa sama seba, prečo to tak je. Prečo toho musí byť tak veľa. Prečo sa všetko musí robiť tak rýchlo a aj tak sa stále nestíha. A naozaj to neviem. Len to akceptujem a robím to najlepšie, čo viem. Ale už nikdy to neurobím za hranice môjho vlastného zdravia.