Postrehy z bakalárskeho ročníka #2

Úprimne neviem, čo je horšie: či semester alebo skúškové, čo príde…

Dve najväčšie pravdy tohto semestra:

• Áno, na požiari zhoríš a prerobíš takmer celú svoju bytovku.
• Nie, betónov nosné prvky nie s najťažšie.

Ja neviem, čo je toto za semester, ale mám pocit, že všetky zadania sú tak 10x dlhšie než boli tie v predchádzajúcich semestroch. Ak práve nerobíš oceľ, robíš TSPčko. Keď už máš hotové TSPčko, robíš skice na KPSko 5. Keď máš spravené skice, robíš požiar, ak samozrejme vieš, ako. A keď aj ten máš nejakým zázrakom spravený, ešte stále nad tebou visí klauzúrna práca z obnovy budov alebo seminárka na inžiniersku etiku. A keď aj to máš hotové, tak vždy je  čo robiť na ateliér. Tu proste nenastane moment, že si môžeš ísť ľahnúť, že ok, mám porobené. Nikdy nemáš porobené.

Sú tu však aj svetlé chvíle. Môj najobľúbenejší moment v týždni je v stredu ráno, keď máme úžasné prednášky z mechaniky zemín a zakladania stavieb. A potom vo štvrtok ráno, keď máme z tohto predmetu cviká. Toto je jediný predmet, kde sa tie zadania dajú krásne rozrobiť na cviku a po škole ich ešte v ten deň môžeš aj dokončiť. Aj keď… ešte nie je celý semester za mnou, možno to bude ťažšie a ťažšie… Ale dúfam, že nie…

Nechcem vzbudiť dojem, že sú tie predmety zlé… Nie sú. Len sú neskutočne prácne. Je to obrovské množstvo informácii a zadaní vtesnaných do strašne malého množstva času. Inak sú tie predmety aj zaujímavé a stále sa učím niečo nové. Niekedy ma aj mrzí, že je toho času tak málo, lebo by som sa rada o daných veciach dozvedela viac, viac sa pýtala, viac diskutovala, ale zvyčajne už na to od únavy ani nemám chuť a len pasívne počúvam.

Je pravda, že táto škola je náročná a asi len veľmi ťažko ju študent zvládne sám. Hlavne v tomto semestri vidím, ako sa utužili vzťahy medzi mnou, mojimi dvomi spolužiačkami a spolužiakom, s ktorými spolupracujem už od druhého ročníka. Trávime spolu viac času než s našimi partnermi a rodičmi. Spolu ráno vstávame a večer si prajeme dobrú noc, keď sa zdvíhame od zadaní. Aj napriek tomu, že sme každý u seba doma za svojím počítačom, cítim tú blízkosť, ako sme v tom všetci spolu. Tie vety typu: „Čo si toľko na počítači?“ „Prečo s nami nemôžeš ísť von?“ a „Prosím ťa, určite toho nie je tak veľa.“ tu sú a pravdepodobne jediní ľudia, ktorí to pochopia, sú práve spolužiaci, prípadne kamaráti, ktorí študovali na podobne náročnej škole. Naozaj môžem povedať, že sa mi teraz stali takou „virtuálnou“ rodinou, s ktorou prežívam svoje úspechy aj pády. Bez ohľadu na zadania, sú to práve títo spolužiaci, ktorí ťa držia v psychickej pohode. Náš interný humor ma niekedy vie rozosmiať až k slzám a teším sa, keď ich znova uvidím naživo pri návrate k prezenčnej forme výučby.

Ak máš niekedy aj ty pocity, že si na to sám/a a nemáš si s kým pokecať, pokojne mi napíš na mail, alebo na môj instagramový profil. 😉