Môj TO-DO list

Priznám sa, že 90% môjho sociálneho života zomrie hneď na začiatku semestra a vzkriesi sa až po skúškovom. Nevravím, že stavarina je najťažší odbor, aký sa dá študovať, ale človek sa aj tu zapotí, než mu dajú do ruky modrý alebo červený zakladač s titulom. Vec, vďaka ktorej som stále na škole a zápočty dostávam už v 13. týždni, je rozhodne môj TO-DO list.

Na začiatku semestra vždy spravím 2 veci: vytlačím si rozvrh a spolu s čistým papierom  s nadpisom TO-DO list ho prilepím na stôl. Robím s veľa papiermi a stôl mám väčšinu času zahádzaný, preto musia mať fixné a viditeľné miesto, aby mi pripomínali dôležité veci.

TO-DO list si píšem na každý týždeň. Dám si nadpis napr. „1. týždeň“ a od pondelka do štvrtka naň postupne pribúdajú povinnosti. Ak mi to moje energetické možnosti dovoľujú, snažím sa zadania vypracovávať už počas týždňa, aby som nemusela všetko riešiť cez víkend. Vo štvrtok večer si vždy pozriem, koľko toho potrebujem spraviť a povinnosti si rozdelím medzi piatok, sobotu a nedeľu. Pondelok je pre mňa deň na dorobenie zadaní, ktoré som cez víkend nestihla. Vôbec neriešim to, či mám na zadanie 2 alebo 3 týždne, snažím sa ho zbaviť čo najskôr a nič neodkladať. Okrem toho mám na kraji papiera sekciu „celosemestrálna práca“, kde patria veci, na ktoré máme celý semester (väčšinou sa jedná o nejaké seminárky a pod., ktoré netreba nejako extra konzultovať, len ich treba odovzdať).

Vďaka TO-DO listu viem, koľko času môžem venovať svojim voľnočasovým aktivitám. Vždy je dôležité mať aj relax vo forme nejakej psychohygieny – prechádzka v prírode, šport, práca v záhrade, výlet… Avšak cez semester týmto aktivitám venujem len toľko času, koľko potrebujem na „regeneráciu mozgu“. Potom sa vrátim k zadaniam a pracujem na nich.

Môžem hovoriť len za seba a za moju skúsenosť s vysokou školou. Videla som, ako postupne zo školy odchádzali ľudia, lebo neboli ochotní obmedziť svoje koníčky. Alebo im náš odbor prišiel príliš ťažký a prestúpili na ľahší, prípadne to zabalili kompletne. Tiež viem, že učitelia najradšej konzultujú v prvom týždni od zadania úlohy. V strede semestra už väčšina nie je ochotná skonzultovať prvé/druhé zadanie. Zároveň je vo väčšine prípadov možné za zadania získať body a najčastejšie je to oklieštené práve termínom odovzdania. Študenti, ktorí zadanie odovzdajú neskoro, body nedostanú. Na našej škole tvoria body zo semestra 10 až 40% známky zo skúšky, čiže zbierať ich sa naozaj oplatí. Aj preto je priebežná práca tak dôležitá.

Možno tento systém, ktorý mám, pôsobí prísne. Áno, občas je to aj stresujúce, keď sa pozriem, koľko mám práce a mám na ňu len 3 dni. Avšak stále je to menej stresujúce, ako keby sa mi všetky tie povinnosti mali nakopiť v polke semestra a času by bolo ešte menej. Pri tomto systéme môžem spávať 6-8 hodín. Veľa ľudí ku koncu semestra spáva 2-4 hodiny, aby dorobili chýbajúce zadania, lebo to na začiatku zanedbali a niekedy aj tak nezískajú zápočty. Ešte k tomu to vôbec nie je zdravé pre telo, ani pre dušu.

Myslím teda, že neexistuje ľahká a bezbolestná cesta, ako sa dá vyštudovať náročná vysoká škola. Samozrejme, niekomu to ide rýchlejšie a má viac voľného času a niekomu zasa pomalšie. Dôležité je však pracovať priebežne a mať v tom systém. Moja sestra, ktorá vyštudovala medicínu, mi vždy vravela: „Medicínu nevyštudujú tí najmúdrejší, ale tí najvytrvalejší.“ Niekedy sa jednoducho treba zaprieť, treba nad tým sedieť, treba čítať, počítať, študovať, hľadať, občas aj menej spať, lebo aj o tom je výška. Naučí človeka čeliť záťažovým situáciám, ako odolávať dlhodobému aj nárazovému stresu, ako si organizovať čas, ako si určovať priority… Avšak musím povedať, že to stojí za to. Získala som nové priateľstvá, nové skúsenosti, zažila náročné chvíle, ktoré ma lepšie pripravili na život po škole a teším sa na ten moment, keď budem držať diplom v ruke. Pretože vtedy to už nie je len papier. Je to každý jeden deň, kedy som sa zaprela a učila sa, makala na sebe a postupne sa stávala lepšou v odbore. Je to odmena za všetky nervy, slzy a pot. Je to hmatateľná vec, ktorá mi vždy, keď sa na ňu pozriem, povie: DOKÁZALA SOM TO!