Prof. Ing. Milan SOKOL, PhD.

od autora: lazykoala · Publikované 21/02/2022 · Aktualizované 21/02/2022

Ako prvého pedagóga z našej školy som vyspovedala prof. Ing. Milana Sokola, PhD., ktorý pôsobí na katedre Stavebnej mechaniky. Stretli sme sa na meete a porozprával mi o svojich začiatkoch, výskumoch a práci, ktorej sa momentálne venuje. Z tohto príjemného rozhovoru vznikol aj tento článok.

Projekty/výskumy na ktorých pracoval doma/v zahraničí

Po skončení vysokoškolského štúdia a vojenskej službe pracoval 2 roky ako projektant.
Jeho cesta pokračovala na Slovenskú akadémiu vied, kde začal študovať doktorandské štúdium, ktoré ukončil v roku 1994 už na STU (vtedy ešte Slovenská Vysoká Škola Technická).
Od roku 1990 pracuje na katedre stavebnej mechaniky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave
V roku 1998 získal titul docenta.
V roku 2009 bol menovaný profesorom.
Venuje sa predovšetkým dynamickým účinkom na stavebné konštrukcie, z čoho rezultovalo, že bol aktívny aj v praxi pri mnohých projektoch najmä mostov, ale aj budov apod. V 90. rokoch urobil mnoho seizmických posudkov nových mostov. Medzi jeho najzaujímavejšie projekty spolupráce s praxou patria nepochybne výpočty seizmických a dynamických účinkov dopravy na most Apollo.
Bol vedúcim riešiteľom takmer desiatky grantových úloh vo vedeckej agentúre VEGA a spolupracoval aj s Agentúrou pre vedu a výskum (APVV), kde sa začal venovať monitorovaniu mostov z hľadiska zdravia mostov. Išlo tu o mnoho mostných konštrukcií, medzi inými napríklad most pri Strečne, v Šali, v Ružíne a v neposlednom rade aj most SNP a prístavný most v Bratislave. Vybudoval Prenosné dynamické laboratórium, kde okrem systému s desiatkami klasických snímačov zrýchlení a pretvorení sa využíva napríklad aj Interferometrický radar, ktorý môžu pri svojich bakalárkach a diplomovkách používať aj naši študenti.
V roku 1992 pôsobil pol roka v Nemecku (Universität Dortmund) a v r 2016 bol pozvaný na polročnú stáž do Mexika, kde prednášal ako hosťujúci profesor na súkromnej univerzite Technológico de Monterrey v Mexiku.

Ako ste sa dostali k stavebníctvu? Vždy ste to chceli študovať, alebo ste sa k tomu dostali náhodou?

Základnú, strednú, dokonca i vysokú školu som skončil ešte v čase socializmu. To boli iné časy. Možností bolo oveľa menej, ako teraz. Moji rodičia sa nás snažili nasmerovať tam, kde vedeli, že sa ľahko dostaneme. Ja som mal v škole dobré výsledky a mal som túžbu urobiť niečo nové, napr. prispieť k návrhu mostov alebo budov. Vtedy som sa rozhodoval medzi strojníckou a stavebnou fakultou, ale tie mosty ma viac lákali a tak som pri nich aj zostal. Študoval som Inžinierske konštrukcie a dopravné stavby, ktoré som skončil a venujem sa im doteraz. V súčasnosti dokonca ako garant tohto študijného programu.

Mali ste nejaký plán B, keby stavebníctvo nevyšlo?

Nie, vôbec nie. Vtedy to bolo tak, že strednú školu sme končili ako 18 roční a mohli sme si podať prihlášku len na JEDNU jedinú vysokú školu. Každý si dal teda prihlášku tam, kde mal najväčšiu šancu, že ho zoberú. Ak nás (chlapcov) nezobrali, hneď sme dostali povolávací rozkaz a išli sme na 2 roky na vojnu. Čiže kto sa nedostal na vysokú školu, prakticky do pol roka odišiel na vojenskú službu. My sme si polovicu vojenskej služby odrobili viac-menej počas štúdia. 3 roky sme mali jeden deň v týždni venovaný vojenskému výcviku so všetkým, čo k tomu patrí – narukovali sme do kasární, obliekli sme sa do mundúrov a už o šiestej ráno sme salutovali, pochodovali, strieľali a podobne. Potom, po skončení vysokej školy sme ešte jeden rok šli na povinnú vojenskú službu. Takže nemal som nejaký náhradný plán a trošku som si aj veril. Ale mohlo sa stať, keby to nevyšlo, tak by môj osud vyzeral ináč. Život vás niekedy pošle niekam a vy si nemôžete veľmi vyberať. Nakoniec to však nemusí byť zlé.

Prečo sa podľa vás oplatí študovať stavebníctvo?

Stavebníctvo je odbor, kde absolvent vôbec nemá problém s uplatnením. To je niečo, čo si bohužiaľ mladí ľudia málo uvedomujú, že uplatnenie je veľmi dôležitý faktor pri výbere vysokej školy. Keď sa jedná navyše ešte o šikovného mladého človeka, ktorý sa snaží veciam rozumieť, ísť do hĺbky a pochopiť princípy, tak má predpoklady po skončení nášho štúdia byť veľmi úspešný nielen v stavebníctve, ale aj v mnohých iných odboroch. Máme absolventov, ktorí, hoci vyštudovali IKDS, robia ekonómiu, technológiu stavieb, projekciu, vedu, či už na Slovensku alebo v zahraničí. Tá uplatniteľnosť je naozaj obrovská. Rozhľad absolventa Stavebnej fakulty je veľmi široký a jeho práca je navyše aj dobre zaplatená, lebo je zodpovedná. Bežný mladý človek má zväčša ambíciu založiť si rodinu, potrebuje si kúpiť alebo prenajať byt, atď. To všetko nebude problém, ak si vyberiete štúdium na Stavebnej fakulte. Vašu budúcu perspektívu vidíte jasne, môžete plánovať, nebudete mať problém splácať hypotéky alebo zabezpečiť rodinu.

Mnoho študentov najmä počas dištančného štúdia máva chuť skončiť so školou, aj napriek tomu, že sú už vo vyššom ročníku. Mali ste aj Vy niekedy takýto stav počas Vášho štúdia/praxe? Čo Vám pomohlo to v takejto situácii nevzdať a pokračovať ďalej?

Vy máte veľmi pekne na blogu napísané, že keď sa študent pripravuje na skúšku, tak si musí urobiť systém. Aj za mojich čias som mal spolužiakov, ktorí mi hovorili: „Ja som sa to učil 7 dní a výsledok – nič.“ Tak som sa ho spýtal: „Ako sa to učil?“ a on mi povedal: „No, sedel som a tak som si to listoval.“ To je úplne stratený čas.

Toto je jeden z najväčších problémov dištančného, ale aj celého vzdelávania, že študent si dnes vôbec nerobí poznámky.

V tom momente, keď sa idem učiť, všetko ostatné musím dať bokom a maximálnu pozornosť venovať učeniu. Najlepší spôsob učenia je všetko, čo si chcem zapamätať, si písať. Toto je jeden z najväčších problémov dištančného, ale aj celého vzdelávania, že študent si dnes vôbec nerobí poznámky. Pokiaľ si robíte poznámky z toho, čo počujete, tak vaše vnímanie je dvojnásobné až trojnásobné – oveľa viac si toho zapamätáte. Preto keď som sa učil na skúšky, tak som vedel, že musím každej skúške venovať 50 hodín. Vždy som sa učil 8 hodín – ráno o 7:00 som začal a s prestávkami bolo 8hod sústredenia tak zhruba do štvrtej. Vtedy som to zabalil a išiel som si zahrať futbal, tenis alebo za kamarátmi. Zvyšok dňa som už venoval oddychu. Vedel som, že som odpracoval tých 8 hodín a tak sa mi po piatich dňoch väčšinou podarilo prejsť látku a v 6. deň som začal opakovať. Chytal som sa za hlavu, že „veď ja nič neviem“, ale práve za ten jeden deň opakovania sa to všetko upratalo do „šuflíkov“ a potom na skúške som už nemal problém si jeden z nich otvoriť a odpovedať na to, čo sa ma skúšajúci pýtal. Keď máte taký pocit, že po piatich dňoch intenzívneho štúdia nič neviete, nebojte sa, treba ísť ďalej a ešte si to zopakovať… a zrazu v tom získate prehľad, uprace sa vám to.

Nie som teda ten typ, čo by sa vzdával. Ja som typ bojovníka. Keď sme aj s kolegami hrávali tenis, vždy som bol ten, čo chcel vyhrať. (smiech) Veľa som teda takých situácii, kedy som to chcel vzdať, nezažil. Treba vždy bojovať!

Momentálne ste vedúcim katedry stavebnej mechaniky. Je možné vás stretnúť na predmetoch pružnosť a pevnosť a stavebná mechanika, ktoré veľa študentov zastavia, alebo im predĺžia štúdium. Čím to podľa vás je, že sú tieto predmety tak náročné?

Sú to ťažké predmety. Zoberme si napríklad Pružnosť a pevnosť. Máme 13 tém, 13 týždňov a v každej téme každý týždeň príde nový problém, kde sformulujeme diferenciálne rovnice, ukážeme študentom riešenie a potom ešte príklad, ktorý budú musieť vyriešiť. Musia rozumieť teórii a vedieť ju použiť aj v príkladoch. Kedysi sme mávali okrem Statiky, Pružnosti a pevnosti a Stavebnej mechaniky ešte jeden predmet, Pružnosť a plasticitu. Teraz sa to všetko zredukovalo a keď chceme dať študentom vedomosti o aktuálnych metódach, tak je to dosť náročné. Je čo robiť, aj z pohľadu učiteľa, aj z pohľadu študenta, ktorý sa tomu musí venovať. U študentov som si všimol, že ich možno rozdeliť na dva typy: jeden je taký, čo vie a chce študovať a to aj za cenu, že to bude niečo stáť. A druhý typ, kde odhadujem, že je tak 25% študentov, ktorí ani veľmi nemajú chuť študovať… a presviedčajte potom takýchto ľudí bez motivácie, že sa oplatí zamýšľať sa nad princípmi a že nakoniec sa všetko to, čo sa naučia, ešte stokrát vráti. Keď nemá motiváciu, tak ho nepresvedčíte… A nie sme ani takí prísni. Keby sme boli takí prísni, akí by sme mali byť, tak by to bolo ešte trošičku ťažšie.

Vy sa učíte pre seba, nie pre tú známku. Je dobré, keď študenti pochopia, že keď sa niečo naučia, tak sa im to potom zíde, lebo tie predmety na seba krásne nadväzujú, od matematiky, cez fyziku, statiku, pružnosť až po materiálové predmety ako betón, drevo, oceľ. Keď niečo zanedbáte, tak potom nemáte na čom stavať.

Čo zaujímavé sa študenti môžu dozvedieť, keď sa rozhodnú študovať na vašej katedre?

Toto považujem za veľmi cenné. Najskôr študentovi poviete, že veci takto fungujú a on si pomyslí: „Okej, veď to je teória,“ ale potom príde a zmeria si to isté, tak vidí, že to naozaj tak funguje. Nie je to dobré?

Posledné roky sa snažíme vybudovať laboratórium pre výučbu. Pracujeme na tom so skupinou kolegov a študentov a momentálne chystáme aj interaktívnu výstavu, kde si môžete pozrieť, ako to všetko funguje. Je tam napr. model budov – vy ho môžete rozkmitať, spustiť špeciálny tlmič (aby sa redukovali vibrácie) a tiež je tam množstvo grafických animácii, ktoré sú vlastne okamžite riešené problémy, ktoré dostáva študent pri zadaniach. Takže študent si bude môcť skontrolovať aj zadanie. Je to robené cez X-box, čiže to viete ľahko ovládať svojimi rukami. Chceme takto cez experimentálne metódy pritiahnuť študentov, bakalárov, inžinierov alebo doktorandov. U nás si diplomanti a doktorandi môžu siahnuť na prístroje, zmerať si zaujímavé veličiny a skontrolovať ich náročnými, ale zato krásnymi výpočtami 3D konštrukcií, čo vlastne vytvára akúsi virtuálnu digitálnu realitu, kde vidíte dovnútra konštrukcie ako röntgenom. Toto považujem za veľmi cenné. Najskôr študentovi poviete, že veci takto fungujú a on si pomyslí: „Okej, veď to je teória,“ ale potom príde a zmeria si to isté, tak vidí, že to naozaj tak funguje. Nie je to dobré? Napríklad aj experiment, kedy zaťažujete zvislý veľmi štíhly prút tlakom (napríklad dlhé pravítko) a vidíte, čo vám spraví – stratí stabilitu, vybočí. Ani zďaleka som pri tom nevyčerpal pevnosť materiálu a predsa konštrukcia zlyhala. Keby som ho naopak ťahal, tak sa tam aj sám môžem zavesiť a vydrží to. Cenné je, ak experimentálne overíte vypočítanú hodnotu a výsledok môžete vidieť na vlastné oči.

Teraz máme šťastie, že sme získali miestnosť pre experimenty na 3. poschodí pri prechode medzi blokmi B a C. Tu budujeme laboratórium pre študentov. Ďalej, na úplne opačnom konci bloku B máme výstavný priestor (tak trochu vtipne ho nazývame skleníkom), tu bude už onedlho inštalovaná Interaktívna výstava mechaniky. Medzitým ako bola pandémia, sme tam pred výklenok dali vybudovať krásny kus novej fasády, ktorý nám sponzorsky dodala firma INGSTEEL. Myslím, že to vyzerá naozaj dobre. Verím, že to priláka študentov, rád by som to otvoril už teraz niekedy v apríli, tak uvidíme, ako sa to podarí.

Okrem toho, že vediete katedru, vyučujete na bakalárskom, inžinierskom aj doktorandskom stupni, pracujete aj na výskumoch. Ako to všetko stíhate? Veľa študentov má problém práve s time managementom, čo by ste im poradili?

Tak viete, u mňa je to už taká koncepčná robota. Ten čas si človek musí vedieť rozdeliť. To je jedno, či je to štúdium, oddych alebo športová aktivita alebo aj taká nečinnosť. Lebo aj to je dobrá aktivita, povedať si: teraz budem hodinu sedieť a nič nerobiť. A ešte jednu vec vám chcem všetkým odkázať: nebuďte sklamaní, keď si spravíte nejaký rozvrh a nesplníte ho! Vôbec nebuďte sklamaní! Keď splníte aspoň nejakú časť, alebo sa len naučíte si to plánovať, tak vám to pomôže. A netreba sa stresovať z toho, že ste niečo nestihli, tak stihnete zajtra, veď aj zajtra je deň.

Ako hodnotíte dištančné štúdium (negatíva/pozitíva)? Je niečo, čo by ste z neho rád preniesli aj do prezenčného štúdia?

Určite sú tam nejaké veci, ktoré sme sa museli naučiť a sú dobré. Ja som s tým nemal veľký problém, lebo s dištančným vzdelávaním som získal dobrú skúsenosť už v minulosti. V roku 2016 som bol pozvaný ako „visiting profesor“ do Mexika, kde som pôsobil viac ako pol roka a učil som mexických študentov na jednej kvalitnej súkromnej univerzite- Tecnológico de Monterrey. Pre mňa to bol krásny čas. Potom keď som sa vrátil na Slovensko, požiadali ma, aby som im prednášal ďalej. Vtedy ešte nebolo žiadne dištančné štúdium. Tak som o 11 v noci začal a o 1 nad ránom končil. Tak isto, ako to robíme teraz, som robil prednášky a cvičenia do Mexika. Čiže aj takéto nástroje ako tablety, perá a podobne som vedel používať, takže keď to začalo tu, len som vytiahol digitálne pero a už to išlo.

Ten osobný kontakt je nenahraditeľný a pomôže to učiteľom aj študentom.

Pri dištančnej výučbe mi chýba osobný kontakt. Keď sme v triede, vždy sa zvyknem pýtať študentov na všeličo, nadviazať aj nejaký očný kontakt. Pýtam sa, či tomu rozumejú a keď nie, tak sa na to ideme pozrieť znovu. Ten osobný kontakt je nenahraditeľný a pomôže to učiteľom aj študentom.

Čo je ešte úplne nezmysel je skúšať cez internet. Nemáme vôbec zaručenú objektivitu. Čo robím ja pri online skúške je aspoň, toto: Ako náhle začne skúška, každý musí urobiť čestné prehlásenie, že bude vykonávať túto skúšku čestne a nebude používať ani nepovolené pomôcky, ani pomoc nikoho iného. Pretože keď urobí čestné prehlásenie pred 2 ľuďmi, je to to isté, ako keby ho podpísal pred notárom. Aj tak sa však obávam, že tie skúšky nie sú objektívne a to už vôbec nehovorím o štátniciach. Minulý rok sa nám stalo, že 6 profesorov aj v rámci tých, čo prišli z iných fakúlt sedelo na katedre a o 2 kilometre ďalej (v Ružinove) sedel študent za počítačom a toho sme skúšali. Viete, 6 ľudí sa zišlo, nebol problém, lebo sme si dali rúška a ten študent už nemohol tiež prísť? Takéto paradoxy sme zažili, ale chápem to, súvisí to aj so spoločenskou zodpovednosťou, kedy treba chrániť ostatných.

Takže vám chýba ten osobný kontakt so študnetami?

Viete, keď sa mi tu premelú študenti študujúci 5-6 rokov, tak človek s nimi nadviaže aj istý vzťah, stretávate ľudí, s ktorými prehodíte pár slov, zistíte, aké majú názory, túžby a pod.. Mňa zaujímajú názory mladých ľudí. Raz sa mi stalo na prednáške, bol tam šum, tak som im povedal: „Povedzte mi, čo čítate. Dajte mi nejaký typ.“ V triede zostalo ticho, nevedel som, či čítajú, nečítajú… Tak teda nech mi povedia, akú knihu prečítali za posledný týždeň, za posledného pol roka. A potom sa ozval jeden študent, asi tretiak a povedal mi, že on za celé štúdium prečítal jednu knihu. Viete si to predstaviť? Kto málo číta, potom nevie formulovať svoje myšlienky. Na skúške sa niečo opýtam a on to nevie povedať, nevie zo seba dostať jednu-dve súvislé vety. Teda späť k osobnému kontaktu. Mám ho rád a určite ho preferujem pred on-line kontaktom. Rád sa so študentami len tak porozprávam. Niekedy dostanem aj zaujímavú odozvu, ich názory, a tipy na koncerty alebo knihy. A rád s nimi zájdem aj na nejakú akciu, vianočnú kapustnicu alebo tak. Mávali sme kedysi aj tenisové turnaje, kde súťažiacich tvorili pár učiteľ a študent a hrala sa štvorhra. Študenti z toho mali zábavu, bolo to nádherné. Teraz sme to už pomaly 3 roky nezažili, nevieme sa dostať k sebe navzájom. Predstavte si že začnete prednášku, kde máte 80 štvorčekov na obrazovke, alebo také cvičenie, kde ich je 20. Ja si vždy pustím kameru a z tých 20 si ani jeden nepustí kameru, ani na pozdrav na začiatku hodiny. Objavia sa tam len písmenká a tým je to vybavené. Toto mi strašne chýba, vidieť ľudí . Ak im poviem, aby si zapli kamery, tak si ich zapnú a po 5 minútach zhasne prvý štvorček, potom tamten štvorček a potom, keď už vidia, že sa ostatní vypínajú, tak sa postupne všetci stratia… Tento kontakt cez internet je teda síce dobrý, lebo všetko si rýchlo povieme aj vysvetlíme, ale výsledný efekt nie je taký istý, ako pri osobnom kontakte.

Máte nejakú kuriozitu z výučby alebo z praxe statika, ktorá Vám utkvela v pamäti?

No, keď som staval môj vlastný rodinný dom, to bola najlepšia škola. To bolo lepšie ako stredná a vysoká škola dokopy. Mal som takých majstrov ktorí robili manuálnu robotu, jeden bol murár a druhý pomocník. Takí mladí a naozaj šikovní chalani. Ale po čase som zistil, že im nemôžem dať peniaze dopredu ako zálohu, lebo potom nič neplatilo. Napríklad sme v deň, kedy dostali peniaze, zašalovali nejakú betónovú konštrukciu. Na druhý deň ráno prišla pumpa na betón, ale oni neprišli po výplate do práce. (smiech) A ten jeden, Lubo sa tuším volal, mi raz hovorí: „Pán Sokol, a keď budete robiť šalovanie stropov, tak tie stojky, vám zeženem.“ A ja mu vravím: „Ale Lubo, ja nechcem určite nejaké kradnuté, za žiadnu cenu.“ A on že jasné, nebojte nič. Potom, keď sa už blížilo betónovanie stropov, tak som sa pýtal Luba, či zoženie stojky a on: „Jasné, zeženem, zeženem.“ V piatok teda skončil a že v pondelok tu už budú stojky. V pondelok ale nenastúpil do roboty… ani v utorok… ani v stredu. Viete a to celá tá stavba stála, lebo pomocník to nemohol robiť sám a jemu sa ani nedalo dovolať, nič. No a v piatok som si povedal, že tak Lubo už asi nepríde, zobral som príves a išiel som nakúpiť stojky na najbližšiu pílu, kde mali rezivo. Naložil som stojky, vraciam sa a ako som už išiel na stavenisko, tak tam stál Luboš! 😀 „Luboš, kde si bol?“ som sa ho pýtal. „V cele predbežného zadržania.“ Reku: čo? Ty si kradol tie stojky? A on, že to viezli niekde zo šaštínskych lesov a tam pri východe z lesa na nich už čakali policajti a zastavili ich. … 😀 Tak takáto je prax, kde veľakrát nič neplatí, ale ďalej ísť aj tak musíte.

Na záver: Máte nejakú radu, ktorú by ste chceli odovzdať našim (budúcim) študentom?

Vyberte sa do zahraničia, ale nie do Čiech, skôr niekam, kde musíte aj rozprávať v inej reči. Nebojte sa, aj keby ste nič nevedeli, tak za 3 mesiace začnete komunikovať. Je to veľmi dobrá škola, aj k samostatnosti aj k takému rozhľadu. To nám totiž chýba, aj nám učiteľom, my nemáme tiež dostatočný rozhľad po svete. Dokonca, niekedy ani nevieme, čo sa deje tu neďaleko vo Viedni. Keď zistíte, ako sa veci robia v Nemecku, Rakúsku, v Mexiku, v Španielsku alebo Poľsku, tak zrazu získavate komplexný obraz o tom, ako sa veci robia vo svete. Zistíte, že to naše, ktoré si tu chválime a myslíme si, že je to to najlepšie, také v skutočnosti nie je. Dokonca to nemôže mať prívlastok „najlepšie“, ale dokonca ani dobré. Musíme byť flexibilnejší. Povzbudzujem všetkých študentov, aby sa vybrali aspoň na jeden semester do zahraničia. A nielen na doktorandskom štúdiu, ale už počas bakalárskeho alebo inžinierskeho stupňa. A ešte pridávam jednu radu: