Postrehy z bakalárskeho ročníka #3
Konečne je za mnou 13. týždeň a môžem ísť spokojne piecť medovníky. 😀 Ale ešte predtým sa s tebou podelím o zážitky z tohto semestra.
Až do konca 12. týždňa som si nebola istá, že to všetko stihnem. Vlastne pocit „ja to určite nestihnem“ som mala celý semester. Bol to jednoznačne najprácnejší semester, aj keď by som nepovedala, že to bol semester, v ktorom som najmenej spala (to bol asi ZS v druháku). Náročnosť mu pridalo hlavne to, že sme všetci museli dorábať predmety, ktoré nám pribudli kvôli akreditácii, čiže sme nakoniec mali v rozvrhu 10 predmetov.
Najťažšou vecou na našej škole je fakt, že počas 13-týždňového semestra dostaneme 12 zadaní a ešte nejakú semináročku s prezentáciou k tomu. Zvyčajne to bývalo tak, že jeden – dva predmety boli fakt prácne, ale zvyšok sa dal. Tu bolo prácne takmer všetko – od požiaru, cez oceľ, TSP2 až po mechaniku zemín. Na ateliéri sa už nerobili tak náročné výkresy, ale bolo treba aj naň robiť zadané veci a tie si tiež vyžadujú čas. Predsa len je to bakalárska práca, tak si na tom treba dať záležať. Aj keď už mám predmety pouzatvárané, práca sa pre mňa ešte neskončila – KPSkarske výkresy bytovky na bakalárku musím upraviť podľa zmien, ktoré som musela urobiť kvôli požiarnej bezpečnosti. Väčšina študentov robila výkresy požiaru do zvlášť súboru, nie priamo do svojej bytovky a teda ak to niekto počas semestra nestihol prerobiť aj v súbore s bakalárkou, ešte ho tieto zmeny len čakajú. Ignorovať tieto zmeny je podľa mňa trošku risk, pretože človek nikdy nevie, či sa ho na obhajobách nezačnú pýtať aj na požiarnu bezpečnosť.
Ak sa tu niečo neoplatí viac ako inokedy, tak to je časový sklz. Nikdy som nebola pozadu o viac ako jedno zadanie, lebo potom to človek buď nestihne do Vianoc, alebo sa pár nocí nevyspí a dorobí to. Možno to získavanie zápočtov do Vianoc znie premotivovane, ale na niektorých predmetoch sa naozaj oplatí mať zápočet čo najskôr – napr. na takej oceli, na ktorej sú vypísané len 3 termíny (áno len 3).
Ako som už spomínala v predchádzajúcich článkoch, je dobré mať pri sebe ľudí, čo ti pomôžu, keď nevieš, ako ďalej. Ja som si pravidelne volávala so spolužiakom a riešili sme požiar a oceľ, lebo inak by nám tie zadania trvali 2x tak dlho. Pocity chuti skončiť so školou, alebo že z odboru neviem absolútne nič, sú úplne bežné. Úprimne si myslím, že zapamätať si to všetko, čo mi učitelia povedali za predchádzajúce 3 roky je takmer nemožné. Som študent, takže ešte je to stále relatívne v poriadku mýliť sa. Samozrejme sú veci, ktoré človek musí vedieť, ako napr. že Iy = 1/12bh3 a že požadovaná svetlá výška v obytných miestnostiach je 2,6m, ale inak je veľa vecí, ktoré človeku môžu vypadnúť (a aj vypadnú). Na stavebníctve je úžasné práve to, že všetko sa dá dohľadať v normách, vyhláškach a kvalitnej literatúre a ak sa človek nerozhodne práve pre statiku, tak jeho chyby nikoho nezabijú (maximálne niekomu zatečie balkón, alebo sa mu odlúpne omietka). Tým nevravím, že je to okej, len teda…občas ešte môžeme zabudnúť. 😀
Keď sa teda pozriem späť, opäť vidím veľké množstvo odvedenej práce, ktorú neviem ako je možné, že som stihla, ale som za to na seba hrdá. Človek sa každým semestrom prekoná, aj keď si na jeho začiatku vraví, že Pane Bože, ako toto zvládnem. Ak ťa to teda ešte len čaká, tak sa nemusíš báť, zvládneš to. Zvládli to tí pred nami, zvládli sme to my, zvládnu to aj tí po nás.
Ešte teda treba prežiť skúšky…
…ale to až po sviatkoch! 😉
